Zaujímavosti zo školstva

Odkedy chodia školáci na výlety

    Priekopníkom v tejto oblasti bol na Slovensku Ivan Branislav Zoch, ktorý ako profesor revúckeho gymnázia (pôsobil tu v rokoch 1866 - 1874) začal organizovať výlety žiakov do okolia Revúcej.
    Školské výlety už od prvej tretiny 20. stor. boli súčasťou mimoškolských foriem výchovy a vzdelávania, ktorá mala za cieľ rekreáciu, ale aj poznávanie najmä historických, kultúrnych a prírodných krás.   
    Do rámcových učebných osnov stredných škôl sa výlety dostali v 30. rokoch 20. stor., žiaci ľudových škôl sa obmedzovali na výlety do okolia školy a obce. Po roku 1945 sa školské výlety, aj tým, že časť nákladov bola hradená školou, Združením rodičov a priateľov škôl či patronátnymi závodmi, stali integrálnou súčasťou školského života, najmä v letných mesiacoch.
    Ich poslaním zostalo napĺňanie rekreačnej a poznávacej funkcie, pribudla však aj všadeprítomná ideová náplň (výlety Po stopách SNP, Po pamiatkach revolučných bojov a pod.).

 

 

Prečo máme vysvedčenia

    Vysvedčenia v tej najjednoduchšej podobe začali vznikať vplyvom rozvoja škôl v 16. storočí. Keď žiaci a študenti prechádzali z jedného stupňa na druhý alebo do iných škôl, ich noví učitelia chceli mať o nich aspoň základnú informáciu o tom, aké štúdium dovtedy absolvovali, aké v ňom dosiahli výsledky a aké bolo ich správanie. Prvé vysvedčenia preto boli voľnými posudkami, ktoré o žiakoch podávali pôvodní pedagógovia ich novým učiteľom. Ako príklad môže poslúžiť vysvedčenie Jána Kollára z banskobystrického gymnázia z roku 1812:

   

"Ján Kollár, 18-ročný, aug. vyznania, z Mošoviec v Turčianskej stolici, Slovák; primán v prvom roku.

Duševné vlohy: výborné. Nadanie vynikajúce, pamäť verná, úsudok zdravý.

Prospel: s úspechom navštevoval vytrvalo pod mojím vedením tieto prednášky: dogmatiku a morálku, empirickú psychológiu a logiku, históriu starého a nového veku, jazykovú encyklopédiu, rétoriku a poetiku, vybrané partie latinského slohu, prozaického i viazaného, a  slohové cvičenia v obojakej forme a v tomto odbore tak dobre pokročil, že v krátkom čase dosiahol podivuhodný prospech, osvojac si učivo pol druhého roku, napokon základy gréčtiny a maďarčiny. V klasifikácii medzi 21 primánmi a 8 najlepšími žiakmi vydobil si právom tretie miesto v poradí.
Správanie: vynikajúce. Mladík patrí k najlepším a najstatočnejším, nerád ho prepúšťam a pevne sa úfam, že i tebe, čitateľ, bude milý a vítaný.

Dané v Banskej Bystrici dňa 27.júna 1812, Pavol Magda, rektor bystrického gymnázia augšb. vyznania.

Prevzaté z:
Kompolt, P.: Poznámky k histórii maturitnej skúšky. In: Pedagogické spektrum 3/4, marec - apríl 2004, roč. XIII., str. 83 - 96.

 

 

 

 

Kedy začali žiaci dostávať učebnice zdarma

    Bolo to v roku 1960, keď podľa novej ústavy Československa bol u nás len ako v druhej krajine na svete (po ZSSR) dobudovaný socializmus a začala sa výstavba komunistickej spoločnosti. Svedčia o tom pečiatky na vnútornej strane titulného listu v starších učebniciach uchovávaných v Múzeu školstva a pedagogiky. V hlavičke hlása, že v historickom roku 1960 (okrem ústavy bol prijatý aj nový školský zákon) začali žiaci v Československu ako prví v histórii svetového školstva dostávať zadarmo učebnice a učebné pomôcky. Pečiatka obsahovala aj rubriku pre meno žiaka, ktorý v tom-ktorom školskom roku prevzal nad učebnicou starostlivosť a zaviazal sa s ňou šetrne zaobchádzať.

 

Kedy boli zavedené žiacke knižky

    Zošítok so záznamami o prospechu a správaní žiaka na základných školách - žiacka knižka - sa u nás do praxe zaviedla v roku 1951. V prvých žiackych knižkách mohli žiaci a ich rodičia nájsť v duchu doby myšlienku prvého "robotníckeho" prezidenta ČSR Klementa Gottwalda: "Republika potrebuje ľudí, ktorí niečo vedia. Byť dobrým vlastencom, dobrým republikánom, to znamená byť dobrým pracovníkom, teda i dobrým žiakom".
    Na ďalšej stránke zasa stálo čestné prehlásenie, ktoré podpisoval žiak - majiteľ  žiackej knižky. Začínalo sa takto: "Drahí rodičia, táto knižka Vám povie o mojej práci v škole. Povie Vám, ako plním odkaz súdruha Klementa Gottwalda, aby som bol dobrým žiakom a vlastencom".

 

 

Ako vznikol pijak

    Pijak bol ešte donedávna nevyhnutnou pomôckou pri písaní atramentom alebo plniacim perom. Vznikol náhodou v anglickej továrni na papier v 17. storočí, keď jeden z robotníkov zabudol pridať do polotovarovej zmesi glej.
    Následne šéf továrne zistil, že takýto neglejený papier pije atrament, nerozmazáva písmená a je praktickejší ako dovtedy používaný práškový piesok.

 

 

Odkedy v školách zvoní

    V minulosti sa do školy, podobne ako do kostola, zvolávalo zvonením na zvon, príp. udieraním na nejaký kovový predmet. Zvonenie zvoncom, resp. elektrické zvonenie sa do škôl dostalo až pod vplyvom technického pokroku v období I. ČSR (1918 - 1938). Dnes je už samozrejmosťou zvonenie prostredníctvom hodinového automatu.

 

 

Prečo sú jarné prázdniny rozdelené podľa krajov

    Rezort školstva pristúpil k čerpaniu jarných prázdnin žiakov po etapách začiatkom 80. rokov 20. storočia. Dôvodom bola zložitá dopravná situácia počas prázdnin, nedostatok ubytovacích kapacít v rekreačných zariadeniach a z ekonomického hľadiska i snaha rozložiť tlak na čerpanie dovoleniek v závodoch.

Poradie krajov sa každý rok pravidelne obmieňa.

 

 

Odkedy máme dva stupne základnej školy

    Elementárne vzdelávanie vždy zahŕňalo dva stupne, aj keď sa to tak neoznačovalo (napr. koniec 19. storočia -  ľudová škola a na ňu nadväzujúci vyšší stupeň ľudovej školy alebo meštianskej školy). Dnešné rozdelenie základnej školy na stupne zaviedol školský zákon z roku 1960, ktorý hovorí o prvom stupni (1. – 5. ročník) a druhom stupni (6. – 9. ročník).
    Kým na prvom stupni vyučovali žiakov jeden, príp. dvaja učitelia, na druhom stupni bol zavedený systém odborných učiteľov. Deviaty ročník bol zrušený v 70. rokoch 20. storočia a opätovne zavedený v druhej polovici 90. rokov.

 

 

Odkedy máme povinnú školskú dochádzku

    Do 18. storočia sa nehovorilo o školskej dochádzke, ale len o dvoch či troch zimách strávených v škole. Až za Márie Terézie sa v Ratio educationis (1777) prvýkrát vyslovila zásada všeobecnej školskej povinnosti. V rámci jozefínskych reforiem sa stanovilo obdobie školopovinnosti na štyri roky. Povinnosť navštevovať ľudovú školu šesť rokov (od 6 do 12 rokov) zaviedol uhorský zákon z roku 1868.

Zdroj: Múzeum školstva a pedagogiky, Bratislava