Profil školy

 

PO STOPÁCH MINULOSTI - AKO TO BOLO V PLAVNICI

MATERSKÁ ŠKOLA

     V našej obci v Plavnici sa výchova detí predškolského veku spomína už v roku 1910. Boli to tzv. ÚVODY, v ktorých pracovali pestúnky. Tieto „Úvody“ spĺňali úlohu prípravného zariadenia pre deti rok pred nástupom do školy. Bolo to  nariadené vtedajšími zákonmi. Deti chodili iba určitý čas v týždni, schádzali sa, aby sa takto pripravili na školský režim.
Prvé zmienky o MATERSKEJ ŠKOLE sú z 1. septembra 1948, ktorá bola založená riaditeľom školy p. Jagelkom. Táto MŠ bola umiestnená v súkromnom dome. Výchovná činnosť bola len v dopoludňajších hodinách bez stravovania. Návšteva detí bola hojná, počet zapísaných detí bol 60. Riaditeľkou MŠ bola Katarína Kocunová, neskôr nastúpili ďalšie učiteľky: Barabasová, Bachledová a Michalíková.
     V roku 1953-1954 bola MŠ umiestnená vo farských priestoroch. Vybavenie MŠ bolo jednoduché, prevažne drevené hračky, drevené stavebnice, skladací drevený vláčik....
     21. a 22. októbra 1960 bola MŠ presťahovaná do budovy, v ktorej sa predtým nachádzala osemročná škola. Táto budova poskytovala tieto miestnosti: učebňa, spálňa, jedáleň, kuchyňa, špajza a riaditeľňa. Hygienické podmienky boli veľmi zložité. 13.3. 1961 bola zavedená celodenná starostlivosť v dôsledku založenia JRD v obci. MŠ začala v roku 1961-1963 riešiť otázku hygienických podmienok. Do času, kým sa zaviedla voda, vybudovali sa hygienické zariadenia a opravila strecha /o čo sa postarali rodičia/, bola MŠ premiestnená do súkromného domu. Po splnení požadovaných podmienok sa MŠ presťahovala späť na pôvodné miesto. Riaditeľkou bola p. Edita Lešková a učiteľkou p. Šlampiaková.
15. 8. 1964 bola zriadená aj druhá trieda.
Keďže v rokoch 1979 nebolo možné umiestniť všetky deti do priestorov MŠ, v ústrety vyšiel Lesný závod v Podolínci a vo svojich priestoroch Lesnej správy v Plavnici poskytol kancelárie, kde rekonštrukciou zriadili jedno oddelenie MŠ. Pitnú vodu zabezpečovalo JRD v Plavnici a strava bola donášaná zo starej MŠ.
  
     V roku 1970 sa začalo s výstavbou novej materskej školy. Práce pri výstavbe trvali takmer 11 rokov. Stavebná parcela patrila veľkostatkárovi Hertzovi, po založení JRD pozemok a stodoly používali družstevníci. V nich sa uskladňovalo umelé hnojivo, ktoré presiaklo do pôdy. Nezodpovedala ani vzorka vody, pretože obsahovala dusičnany. Pri práci boli zistené veľké závady, ktoré sa znova a znova museli odstraňovať. Voda na varenie sa dovážala v cisternách. Po dlhšom uvažovaní sa na kopci Bakuľa /nad ZŠ/ vybudoval vodojem, do ktorého sa privádzala voda zo školskej studne.

MŠ bola skolaudovaná a odovzdaná v roku 1982. Priestory, ktoré podľa plánu mali slúžiť ako sklad čistého prádla, práčovňa, sušiareň boli dané do užívania ZŠ ako Jedáleň. Bola to spoločná vývarovňa pre deti z detských jaslí, materskej školy a základnej školy.
Za pomoci rodičov bol vybudovaný areál MŠ, ktorý sa v súťaži vo východoslovenskom kraji umiestnil na prvom mieste.
Po roku 1989 boli zrušené detské jasle.

Tohto času sú v budove MŠ 3 triedy s celodennou prevádzkou a školská jedáleň. Materskú školu sa podarilo sčasti zrekonštruovať cez letné prázdniny 2014. Vymenili sa okná, sociálne zariadenia a v dolných triedach aj podlahy.

ZÁKLADNÁ  ŠKOLA

 

       V roku 1600 bolo v Plavnici 51 obývaných sedliackych domov, kostol, fara, škola, mlyn a kúria.

     V Plavnici bola od roku 1872 Rímsko Katolícka ľudová škola len s dvoma triedami. Cirkev školu nechcela rozšíriť a tak 31.augusta 1904 zanikla. Cirkev svoju školskú budovu odovzdala štátu. V bývalej škole boli neskôr byty pre učiteľov.
     Novú budovu dala postaviť politická obec za 35 000 korún na pôžičku – 50 rokov. Štátna ľudová škola bola zriadená 1. septembra 1904, zriaďujúcou listinou maďarsko - kresťanského kultu ministerstva, zo dňa 25. 4. 1903.
V škole boli 3 triedy a jeden učiteľský byt. Na každého žiaka bolo zápisné 50 halierov. Už v tom čase bolo v škole okolo 230 žiakov. Bývalý učiteľ ľudovej školy Ján Gajdoš bol menovaný štátom za 1. správcu štátnej školy.
V škole sa učili deti evanjelického, židovského a rímsko – katolíckeho vyznania. Evanjelici nechceli dávať svoje deti do štátnej školy, preto ich vyučoval evanjelický farár v pokutnej škole na fare. Neskôr mu štát školu zrušil, tak evanjelické deti museli navštevovať štátnu školu. V tom čase začala maďarizácia. Katolícky farár Valent Rusnák i napriek maďarizácii vyučoval katechizmus v slovenčine. Vtedy sa náboženstvo vyučovalo 8 hodín týždenne.
     V roku 1910 bola v škole zriadená detská opatrovňa pre deti od 3-6 rokov. Jej učiteľkou – detskou opatrovateľkou bola Jolana Szucsova.
     Po prevrate škola patrila pod školský inšpektorát pre Šarišskú župu v Prešove, neskôr v Bardejove. V roku 1923 patrila Plavnica a iné obce pod XIX. Podtatranskú veľžupu, potom pod inšpektorát v Kežmarku.

Prvými učiteľmi v Plavnici boli:
1. správca  od 1904 – do smrti 1920  Ján Gajdoš
1904 do prevratu  - Mária Miklošová r. Dlugošová /neskôr bola preložená/
1904 – 1908  Ludvik Kiseľ
1908 – 1917  František Vudák
1908 -  1917     Ladislav Schmidt

2. správca  Ján Olejček
učitelia Alex Vargovčík
1921 – Alžbeta + Elena Kreuzerové, Irena Šebestová r. Baňásová

3. správca  Jozef Bočkay  od 1. 9. 1925
učiteľ Ján Kalický

4. správca od roku 1945 bol riaditeľom školy Eduard Vokál. Odišiel na 5 mesiacov, zatiaľ vyučovala sama I. Šebestová, ktorá neskôr ochorela. Sám vyučoval p. Jesenský.

ZÁPISY  V KRONIKE:
Roku 1932 bol zápis do 1. triedy. Prihlásených bolo 42 žiakov,
- do 2. triedy – 89 žiakov,
- do 3. triedy – 59 žiakov,
- do 4. triedy - 46 žiakov.

-   12. 10. 1934 pán učiteľ Vokál požičal škole školský rozhlas.
-   1934 – 271 žiakov
- 8.10.1934 – zomrel v Košiciach v štátnej nemocnici 9 ročný žiak Štefan Štupák. Údajne sa zranil na školskom dvore, ešte týždeň navštevoval školu a bosý pásol kravy. Dostal otravu tetanusom. Za tri dni jej podľahol.
- 6.1. 1935  Divadelné predstavenie „Ferdo šéfom“

Sedem triedna Štátna ľudová škola bola v terajšej cukrárni. Boli tam 4 miestnosti, kde sa vyučovali žiaci 1. – 5. ročníka. V budove býval aj riaditeľ školy E. Vokál.
V obci bola aj meštianka, ktorá bola rozdelená v 3 budovách:
- v budove terajšej pošty bola prvá meštianka,
- v evanjelickej fare /oproti dnešnej fary/ bola druhá meštianka,
- tretia meštianka bola v kamennej budove, ktorá patrila veľkostatkárovi Hertzovi /dnes je na tomto mieste ZŠ/.
Učitelia kolovali medzi týmito budovami podľa rozvrhu. V kamennej budove bola jedna trieda, do ktorej chodili čisto  žiaci z Hromoša.
Pani učiteľka Agnesa Cincuľová viedla malý spevokol v roku 1948-1950. Stretávali sa a aj vystupovali v budove, kde je dnes obchod „U Martina“.

Školská dochádzka bola povinná – 8 ročná. Za školu sa neplatilo. Na obedy chodili deti domov. Na hodinách telesnej výchovy žiaci podľa počasia cvičili vonku na dvore, chodili na prechádzky, výlety, spoznávali rastliny.
Vysvedčenie sa volalo Školské vysvedčenie a vyzeralo podobne ako dnes. Matematika sa volala – Počty s náukou o tvaroch meračských,
Hudobná výchova – Spev,
Výtvarná výchova – Kreslenie a ručné práce.
Zvlášť sa hodnotilo – Písanie a cvičenie reči, Úprava písomných a iných prác.
Neskôr bol povinný Ruský jazyk.
Na vysvedčení z roku 1953 sú predmety:   Ústava ČSR a SSSR,
                                                                     Psychológia, Logika,
                                                                     Rysovanie, Predvojenská príprava
                                                                     /nie sú hodnotené/         
Na vysvedčení bol aj podpis rodičov.

Ako spomína p. učiteľka Cincuľová, učiteľ v obci niečo znamenal, ľudia si učiteľov vážili, pozývali ich na kávu..., už z diaľky mu zdravili.

 
V roku 1952 bola založená Osvetová beseda, ktorej predsedom bol zvyčajne riaditeľ školy.
Významným prejavom kultúrnej osobitosti obce boli aj jej folklórne súbory. V roku 1953 to bol školský súbor RADOSŤ pod vedením Gabriela Dlugolínskeho. V sedemdesiatych rokoch TARČANKA, ktorá pôsobila pri základnej deväťročnej škole s vedúcou Erikou Žiakovou. Na úspešnú činnosť Tarčanky nadviazal v roku 1980 detský súbor PLAVNIČANKA, taktiež pri ZDŠ, pod vedením Boženy Fabiánovej a Kláry Vyparinovej.
     Napriek zložitým podmienkam, v ktorých musí dedinská kultúra po roku 1989 existovať, Plavničania na kultúru nezanevreli. Je potešujúce, že vysokú úroveň dosiahol v polovici 90-tich rokov Literárno – dramatický krúžok LITERA na základnej škole pod vedením PaedDr. Evy Kollárovej.

 

Riaditelia miestnej školy
1904-1920 Ján Gajdoš
1920-1925 Ján Olejček
1925-1945 Jozef Bočkay
1945-1948 Eduard Vokál
1948-1952 Viktor Jagelka     
1952-1954 Izidor Nižník
1954-1958 Emil Barabas
1958-1960 Mikuláš Firc
1960-1973 Ján Juraško
1973-1975 Ondrej Ploščica
1975-1978 Erika Žiaková
1978-1991 Ján Benčo
1991-1995 Anna Štupáková
1995-2014 Ján Bobuľský                                                                                                                                                               

V roku 1960 sa postavila nová budova školy,
1970 – školská jedáleň,
1982 – materská škola,
8.11. 1988 – telocvičňa,

V školskom roku 2013/2014 prebehla rozsiahla rekonštrukcia s nadstavbou, za čo ďakujeme zriaďovateľovi obce Rastislavovi Grichovi a obecnému zastupiteľstvu.

                Barborka Štupáková /bývalá žiačka/ o svojej babke:
   
     Moja babka začala chodiť do školy ako 6 – ročná v roku 1946 do roku 1954. Prvých 5 rokov chodila do školy, ktoré boli v priestoroch terajšej papučkárne. V triede bola kachľová pec, do ktorej sa kúrilo zo začiatku drevom , neskôr, o pár rokov už aj uhlím. WC bolo vonku na dvore – urobené z dosák. Za p. uč. Barabasovej – ak sa niekto previnil, alebo nevedel úlohu, tak mu pani učiteľka pripla dopredu aj dozadu na chrbát veľký červený jazyk, s ktorým musel ísť cez celú dedinu domov. Niektorí takíto žiaci potom chodili radšej cez kopce, aby ich nikto nevidel....
     Tesne po vojne, asi v rokoch 1946-1947 dodávala americká organizácia všetkým deťom, ktoré chodili do školy – výpomoc. To znamená, že deti cez prvú prestávku dostávali po malej lyžičke rybieho oleja a cez veľkú prestávku hrnček kakaa a kúsok vianočky, alebo kyslé ryby či filé s chlebom.

V škole sa písalo v 1. a 2. ročníku iba ceruzou. Potom písali perom, no nebolo to klasické atramentové pero, len akoby konček z toho pera a v laviciach mali otvory, do ktorých sa atrament /kalamár/ nalial a do neho si perá namáčali a takto písali.    /Tieto lavice sú dnes v Plavnici na „Funduši“ na detskom ihrisku, kde sa deti hrajú na učiteľov./

Aktovky ešte vtedy neboli, mali len z domáceho plátna ušitú kapsu, v ktorej mali písanky a knihy. V šiestej triede chodili do budovy terajšej pošty, zborovňa bola v priestoroch kaderníctva. Prestávky a hodiny boli ohlasované ručným zvončekom, ktorým školník zazvonil na chodbe.
V 6. roč. za riaditeľa  Jána Juraška sa učiteľ Gábor Dlugolínsky začal venovať krúžkom s ľudovým spevom, tancom a založil súbor RADOSŤ.
7. a 8. ročník navštevovali v budove, ktorá do vojny patrila židovi, ktorý sa volal HERTZ. Ten počas vojny emigroval do Švajčiarska, budova bola zhabaná za štátnu. Nachádzala sa v priestoroch, asi kde je terajšia škola. Bola to nízka budova s malými okienkami.
Žiaci, ktorí chodili do školy poobede, museli vo večerných hodinách /aj poobedňajších/ svietiť petrolejkami alebo sviečkami. Lampy viseli zo stropu, po stenách. Do lampy sa nalieval petrolej /vtedy ho volali gajz/. Doma sa tiež učili pri petrolejkách alebo pri otvorených dvierkach piecky.

     Babka ešte spomínala, že za čias, keď ešte jej rodičia chodili do školy /asi v roku 1910/, bolo to za Rakúsko-Uhorska, mali zlúčené triedy. V zime chodili len málo do školy a v čase keď sa pracovalo na poli, chodilo sa ešte menej, pretože sa gazdovalo a deti museli pomáhať na poli. V škole sa učilo len po maďarsky.
Z čias maďarizácie zo školy ostala pradedkovi prezývka, ktorá mu zostala a ostala známa pre náš rod dodnes. Mali sa v škole naučiť básničku, ktorá znela nejako takto: Halo halo gataš...No pradedko vedel z celej básne akurát halo gataš, učitľ ho posadils tým, že on je celý Halogataš.....

Zo Šambrona a Hromoša chodili deti minibusom, ktorý chodil len pre nich – volali ho IŠTVÁN.
Tabule v triedach boli len malé na nôžkách.
      Spomínala ešte, že asi vo 4. ročníku museli celá trieda písať 100x trest.  Učiteľ sa ich pýtal, ako sa volá porúbané drevo. Deti odpovedali – šajta, no učiteľ očakával odpoveď v slovenčine, teda poleno. Tak museli chudáci písať trest 100x v znení: Porúbané drevo sa volá poleno.

V 6. roč. a vyššie hrali rôzne divadlá, najprv v škole, neskôr, keď bol postavený kultúrny dom, tak tam. Po dedine sa bubnom vyhlásilo, že sa hrá divadlo a zvolávalo sa ľudí na predstavenie.
Mali aj krúžky – ručné práce. Učili sa háčkovať, vyšívať.
Dievčatá nosili so školy oblečené KYDLE /sukňa nazbieraná v páse/ a LAJBLIK /niečo ako vesta/.

Z rozprávania pani Kristíny Urbanovej rod. Knapíkovej

     Ako žiaci sme navštevovali hornú školu pri cintoríne. Polovica žiakov chodila do školy doobeda, druhá poobede. Mali sme tam kachľové pece. Upratovačka bola Magdaléna Pištejová. Riaditeľom /správcom/ Eduard Vokál. Ten býval spolu s manželkou – pani správcovou v prednej časti školy. Mali aj slúžku – Helenu Luncnerovú.
Učili ma učitelia  -Jozef Páv, Andrej Hlaváč, p. Hlinková, Masačková, Jacková.
Ak sme v škole niečo nevedeli alebo sme vyrušovali, dostali sme trstenicou na zadok tak, že učiteľ prehol žiaka cez lavicu a bil. Pamätám si, že bili i po rukách a štípalo to. Za nevedomosť ostávali žiaci po škole.
Lavice boli drevené a také dlhé, že v jednej sedelo 7 žiakov. V strede lavice bol sklenený kalamár a v ňom bol atrament, kde sme si namáčali perá. Mali sme už vodové farby.
Dievčatá mali povinné hodiny varenia u Jozefa Hnáta. Dievčatá si priniesli – zemiaky, fazuľu, vajíčka....Pri varení sme si zapisovali recepty. Každý večer o 20,00 sme chodili ku správcovej žene – pani Vokálovej, kde sme sa učili domáce práce. Učila nás ako správne umývať riad – najprv sklo, poháre, taniere a nakoniec nože – ostré. Učila nás aj vyšívať – predný steh, zadný steh, krížikový, plný.... Zvyčajne už bola tma, tak sme to všetko robili pri petrolejovej lampe. Aj doma sme sa učili pri sviečkach alebo petrolejkách.
V škole sme mali hodinu ručných prác. Pani Agnesa Fedorková nás učila háčkovať.
Nacvičovali sme divadlá bábkové i živé. Potom sa určil v škole deň, kedy sa hralo divadlo. Všetci sme si ho radi pozreli. Bolo veselo. Chodili sme i spievať. Ja / Kristína Knapíková/ som spievala spolu s Jánom Fedorkom. Mala som asi 10-12 rokov.
Za vymeškané neospravedlnené hodiny šli naši otcovia do väzenia. Väzenie bolo na úrade v Starej Ľubovni. Tam museli rúbať i rezať drevo, upratať ho...
Učitelia sa ráno prechádzali po dedine a kontrolovali, či ľudia ráno vetrajú. V škole potom upozorňovali tých žiakov, u ktorých sa nevetralo.
Spomínam sa na tieto básne:

       Mať moja
Mať moja, mať moja,
za dvoma horama,
až ma hlávka bolí
čo plačem za vama.
Hlavička ma bolí,
srdce pobolieva,
že ste mi mať moja
tak skoro zomrela.

      
       Vtáčky
Zima je, zima je, vietor si hudie,
ako to, čože to s nami len bude?
Otvorte oblôčik, otvorte vrátka!
Mrzneme, hynieme my neviniatka!

Pani Irena Rindošová si spomína na básničky zložené na učiteľov /častušky/:

Súdruh Janko Juraško,
rodák je on z Bujakova,
kde má švárne dievčatko.

Nedávno sa z vojny vrátil súdruh Jurko Komora,
že v Plavnici srdce stratil, nechce priznať potvora.
My však dobré oči máme a môžeme posúdiť,
že nás všetkých týmto klame, môžeme to potvrdiť.

Gábor Dlugolinský
On už od nás 3x ušiel a vrátil sa medzitým,
ste sa mu u nás páči, hoc pýtal preloženie.
Pri tej hudbe a pri speve
zabudol na ženenie.

Naše rady doplňujú ešte 2 učiteľky, jedna lepšia ako druhá,
ohromné sú priateľky.
Marienka Chocholová a Gitka Sabolová,
Starajú sa o žalúdky a halušky z olova.   /učili varenie a raz navarené halušky boli veľmi tvrdé/

Z rozprávania  Štefana Pavlíka – učiteľa matematiky v Plavnici a rodáka z Plavnice

     Keď som začal vyučovať prvý rok v Plavnici v roku 1951 ako mladý učiteľ meštianky, vtedajší riaditeľ Viktor Jagelka ma poveril vodcovstvom pionierskej organizácie. Mal som pionierov rozdeliť na skupiny a každá skupina mala mať vlastný program, ktorý by mesačne plnila. Svoj program a záväzky mali napísať a odovzdať mi to. Bolo to za totalitného režimu v 50-tych rokoch. Ja som tie záväzky pozbieral, no akosi som ich zabudol „preštudírovať.“ Na druhý deň si ma riaditeľ zavolal na „koberček.“ Vraj, čo som si to dovolil odovzdať. Nevedomky som mykol plecom. Až keď mi dal prečítať program jednej pionierskej dievčenskej skupiny, pochopil som. Dali si za úlohu vyzdobiť každú prvú sobotu v mesiaci oltár Sedembolestnej Panny Márie.
     Táto správa o mne a o pionierskom programe sa hneď rozšírila. A nielen žiaci si ma potom ešte dlho doberali.

Historické fotografie k tomuto článku nájdete v časti webstránky: Fotoalbum - Historické fotografie: https://zsplavnica.edupage.org/album/?#gallery/22

Spracovala: Mgr. Miriam Vyparinová, 2005